V odleskoch slnka,
vo farbách jesene,
námestia, výklady,
ulice zasnené,
jak na hodinách maľby,
tých farieb plné haldy.
Lepkavé lístie, zase
ten dážď, tikajúci čas,
len ty a tvoj hlas.
Šepkáš mi do ucha,
neboj sa prekonať
jesenný spleen,
to zvládneme,
šepkáš mi do ucha,
neboj sa,
raz sa to vysvetlí,
raz nájdeme,
nájdeme
kľúč...
Je to v nás,
iba v nás,
pôvab omylov,
večne váhaš a pátraš
po inom...
Je to v nás,
iba v nás,
pôvab omylov,
večne váhaš a pátraš,
túžiš po inom,
stále po inom,
stále po inom,
stále po inom...
Sme viac než tiene
vlastných tiel,
ulicami bez svetiel,
viac než odraz zrkadiel
v očiach bláznov,
sme len prázdno,
vzduchoprázdno.
Je to už možno
pre mnohých stratené
a predsa uveriť
zdá sa neverné.
Ten pocit, čo ťa trápi,
sa znova k tebe vráti.
A v každom kroku
počuješ rásť
tikajúci čas,
čo dozrieva v nás.
Šepkáš mi do ucha,
neboj sa prekonať jesenný spleen, to zvládneme,
šepkáš mi do ucha, neboj sa, raz sa to vysvetlí,
raz nájdeme kľúč...
